close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více
 
Lepšie je zažať malé svetielko než preklínať tmu... Confusius

Prológ + 1.K

2. dubna 2012 v 15:36 | Anita |  Krv je dôležitá 1 - Tieň Osudu

Prológ


Izba bola tlmene osvetlená. Všetko bolo zladené v tmavých farbách.

Prešla som k zrkadlu a ľahko som sa zatočila. Čierne šaty popretkávané červenými nitkami jemne zaviali okolo môjho štíhleho tela.

Spokojne som prikývla. Šaty mi na tele presne sedeli.

Trochu som pomykala plecami, aby som zistila, či mi náhodou nebudú zavadzať.

Našťastie boli bez chrbta, upravené mojim potrebám.

Už žiadne hromadné trhanie šiat. Žiadne zdržovanie. Pomyslela som si nadšene.

Roztiahla som svoje ónyxové krídla.

Obyčajný ľudia by pri pohľade na mňa skonštatovali, že práve uvideli anjela... anjela smrti.

Pohŕdavo som si odfrkla. "A neboli by ani moc ďaleko," dodala som nahlas.

Nad týmto zistením som sa hlboko zasmiala, no bolo to ako by sa smial niekto za mňa. V rubínových očiach sa mi zaiskrilo.

Utrápene som si vzdychla. Už nikdy to nebude rovnaké...

Posadila som sa do najbližšieho kresla. Rukou som si prešla cez vlasy.

Ja sa asi zbláznim! Už nedokážem žiť v tomto prepychu. Stále musím myslieť na to, ako som žila predtým... na tých, s ktorými som žila predtým...



1.Kapitola - A je to tu znova


"...Slovania mali veľa legiend a mýtov o stvorení sveta. V jednej z nich sa hovorí, že svet vznikol, keď Boh poprosil Satana, aby nadvihol zem, pretože..." Slová učiteľky dejepisu mi len tak frčali hlavou.

Veď ako sa hovorí: Jedným uchom dnu a druhým zase von.

Otrávene som si pošúchala tvár.

Nezaspím... nezaspím... nezaspím... Opakovala som si rytmicky.

Vzdychla som si. Dobre, tak toto asi nezaberie. Zatvorila som oči a chcela som opäť začať premýšľať o tom, ako mám úplne zničený život, no zastavil ma jasný hlas, ktorý ma ako studené vedro vody vrátil do reality.

"A teraz nám slečna Prípadová prezradí niečo, o čom sme v živote nepočuli."

"Ehm, pani učiteľka. Zopakovali by ste otázku... Prosím?" dodala som rýchlo. Nevinne som čakala. Teda... aspoň som sa tvárila nevinne.

Zdalo sa to ako večnosť, no nakoniec sa učiteľka usmiala a povedala: "Ach, samozrejme. Otázka bola, čo všetko uctievali Slovania."

"Ja, hm..." koktala som. Absolútne som sa na dnes neučila. Čo budem robiť? Nechcem dostať päťku. To je pod moju úroveň.

"No, keďže je Alexandra v nejakom osobnom nebi, odpovie nám na túto otázku niekto iný. Čo tak... čo tak ty Tomáš? Nechceš konečne predviesť čo je v tebe?"

"Pani učiteľka, vy si naozaj myslíte, že vo mne niečo je?" spýtal sa s užasnutým výrazom na tvári.

Všetci sme sa zasmiali. Dokonca aj pani učiteľka! Práve pre toto ju má každý rád. Viacerí ju dokonca aj citujú. Hlášky typu: Nemaj kučeravé úmysly, sú naozaj rozšírené.

"Hm, tak niekto iný..." obzrela sa po nás. "Áno vidím, že sa všetci idete pretrhnúť, len aby ste mi odpovedali," povedala robiac popri tom aj svoje obľúbené gestá.

Niekoľký sa opäť potichu zachichotali. Zrazu mi niečo buchlo do hlavy. Pozrela som na lavicu a všimla som si, že tam je hodený malý skrčený papierik. Prekvapene som naň hľadela. Opäť som si vzdychla. No keď už tu je, tak si ho aj prečítam.

Nebolo na ňom veľa napísané. Len: Ty, ja a banda. Dnes pri vinohrade. Párty.

Nechápavo som naň hľadela. Na chrbte som zacítila pohľad. Obzrela som sa a uvidela som, že sa na mňa pozerá Šimon. Milý to je chlapec. I keď trochu detský, dá sa s ním vyjsť. Trochu som sa naňho usmiala a znovu som sa otočila dopredu.

Učiteľka práve začala niečo usilovne písať na tabuľu. Nevnímala som čo, jednoducho sa mi nechcelo. Vytiahla som si skicár a začala som si doňho pomaly čarbať. Až po chvíli som si povedala, že predsa len zistím, čo sa deje.

Pozrela som na tabuľu a skoro som na mieste odpadla od zdesenia. Otázky na písomku! A ja som sa vôbec neučila.

Zdvihla som hlavu ku stropu a začala som sa v mysli modliť.

Bože, ak existuješ, musíš mi pomôcť. Nemôžem dostať päťku. Zničilo by to celý rok tvrdej práce. Naozaj som na sebe makala! Nemôžem za to, že niekedy proste mám všetkého dosť a musím si od toho aj odpočinúť. Len ťa prosím, naozaj prvý raz v živote úprimne prosím. Pomôž mi.

Nič sa nedialo. Ani som to moc nečakala.

"Prosím," vzlykla som potichu.

Zrazu nastal buchot. Po celej škole sa ozývalo: "Horí! Horí! Odíďte z tried! Horí!"

Neviem, či to bola náhoda alebo sa mi naozaj splnilo prianie, no aj tak som zašepkala tiché ďakujem. Zaradila som sa do dvojradu a nasledovala pani učiteľku, ktorá rýchlo vykrikovala príkazy.

*******


Ukázalo sa, že vlastne nehorelo. Bolo to obyčajné cvičenie.

Kráčala som kus za svojimi spolužiakmi. Nikto ma nečakal. Na to sa dá zvyknúť. Dosť ma prekvapil už ten lístok. Mala som len hŕstku priateľov, no ani tí mi moc nedôverovali. Vedela som, že po tom, čo sa stalo pred pár mesiacmi sa už so mnou nebude nikto úprimne priateliť.

Schválne som zablokovala myseľ pred spomienkami na to hrôzostrašné obdobie.

Zrazu sa za mnou ozval hlas. Hádam najviac nenávidený hlas zo všetkých. "Aha, Feťáčka!" zajačala Nikola, dievča z vyššieho ročníka.

Obzrela som sa a videla som, že má okolo seba celú partiu chichotajúcich sa sliepok - medzi ktoré som nanešťastie pred rokom patrila aj ja. Ignorovala som ju, už som si na jej trápne výstupy zvykla, no kvôli nej sa mi otvoril šuplík v mysli, ktorý bol už mesiac pevne zavretý. Obrazy sa mi mihali hlavou ako na bežiacom páse.

Ihly, drogy, anorexia, bledá vpadnutá tvár... Tieto obrazy ma donútili zrýchliť. Hlavne ten posledný.

"Prečo utekáš? Nechceš sa zabaviť?" počula som posmešný hlas zozadu, nezisťovala som, ktorá z dievčat (sliepok) to zakričala. Jednoducho som musela ujsť pred minulosťou.

Po asi desiatich minútach usilovného behu som prišla k lesu. Dobre, čo teraz poviem bude asi divné, no on mi je jedinou oporou. Nie rodičia, priateľov nemám veľa, no tento les... jednoducho mi pomáhal na všetko zabudnúť.

Všetko mi už bolo známe. Ľahký vánok nadvihujúci žltkasté jesenné lístie, vôňa ako po daždi, čerstvý vzduch.

Práve som prišla k vydupanej lesnej ceste, keď sa za mnou ozval zlovestný šuchot. Vyľakane som sa obzrela. Zažmurkala som v náhlej tme, ktorá je ale v lesoch bežná. No nič tam nebolo, absolútne nič!

"Paranoja," zamrmlala som, prevrátila som oči a otočila sa späť k cestičke.

Vykročila som po nej vehementným krokom. Zrazu som sa cítila v lese stiesnene. Po tomto zistení som jednoducho odbočila a vydala sa cez les k môjmu domu. Netrvalo to dlho.

Škridlovú strechu bolo vidieť už z diaľky. Vysoká, dvojposchodová konštrukcia sa v lese stratí naozaj ťažko. Na toto stačí len jedna veta: Si zazobaný, takže musíš mať k tomu aj dostatočne veľký dom.

Mama a otec... tí boli hlavným dôvodom, prečo som začala s drogami. Neustále komandovanie, blížiace sa skúšky a problémy s partiou si nakoniec vyžiadali svoju daň.

Ale prekonala si sa. Prestala si s tým! Okríkla som sa v duchu.

"Alexandra, si to ty?" počula som mamin hlas z poschodia.

"Áno," zakričala som a šla som za ňou.

Prišla som k rodičovskej spálni, kde stála a nad niečím sa nakláňala. Keď som vošla, rýchlo sa obzrela. Vysoká štíhla postava, kučeravé hnedé vlasy a modré röntgenové oči. To bol jej vonkajší opis. Jej povaha by zabrala celé knihy.

"Tak, si tu," zamrmlala nervózne a otočila sa späť k svojej práci.

Až teraz som si všimla, čo robí. Balila si veci do škatúľ.

"Hm, mami... Ideme maľovať?" spýtala som sa naivne.

Mama si vzdychla. Pomaly sa vystrela. "Nie. Sťahujeme sa."

"Kam?" povedala tak pokojne, akoby som sa pýtala, čo budeme zajtra variť na obed.

"Do Jarku. To je taká malá dedinka neďaleko Nitry," dodala, keď videla môj nechápavý pohľad.

"Kedy?"

"Ešte dnes. Tvoj otec tam má nejaký rozrobený nejaký projekt a nedá sa to urobiť inak," odpovedala namosúrene. Bolo vidieť, že ju to vôbec neteší.

"Je tam les?" vyzvedala som.

"Les?" nechápala. "Načo ti je preboha les?! Vieš čo, ani mi to nehovor. Nechcem to vedieť!" Posledné slová už zakričala.

"Tak je idem," vyvalila som oči.

Opustila som miestnosť raketovou rýchlosťou. Divné. Hovorila som si v mysli. Všetko je nejaké divné.

Z vrecka som vytiahla mobil a napísala som Veronike (jednej z členiek mojej bandy) krátku esemesku.

Dnes nemôžem prísť. Odchádzame.


Za necelú minútu mi zapípal mobil. Čakala som to. Ani som si ho neodložila. Usmiala som sa, keď som hľadela na ten hysterický román, ktorý mi za tých pár sekúnd stihla napísať.

Ako sa opovažuješ? Alebo presnejšie, ako sa opovažujú?!

Kam sa to vlastne sťahujete? Koľko o tom mieste vieš?

Budeme v kontakte? Alebo idete na tak zastarané miesto,

že tam nie je ani elektrina...

Zamračila som sa. Mama vravela, že je to malá dedinka, no je blízko Nitry, čo je dosť veľké mesto na to, aby aj ten Jarok, či ako sa volá tá dedina, mal elektrinu a internet...

Upokoj sa... budeme v kontakte. Musím sa ísť pobaliť.


Odpísala som jej. Už som to chcela odoslať, no ešte som dopísala:

Mrzí ma to. Ahoj!

Po odoslaní správy som hodila mobil do kabely. Naozaj sa musím ísť pobaliť. Opatrne som zišla do spálne za mamou.

"Mami?" ohlásila som sa potichu. Vedela som, že má nervy na krajíčku.

"Áno, zlatko?" povedala prekvapujúco láskavo.

"Kde sú škatule?"

Nič nepovedala len hodila rukou ku mne. Teda nie ku mne, ale pri mňa. Škatule stáli hneď pri dverách, no ja som si ich ani nevšimla.

"Ehm, vďaka," poďakovala som rozpačito. Takto červená som bola naposledy... ani nepamätám.

Zdvihla som pár škatúľ a pobrala som sa do svojej izby. Pomaly som sa začala baliť. Mám veľkú izbu, takže to bude trvať aj niekoľko hodín.

Tak hor sa do toho! Pomyslela som si a hodila som do škatule prvé veci...
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama